Farský kostol Ducha Svätého
Rímskokatolícky farský kostol Ducha Svätého sa nachádza v mestskej časti Bratislavy – Devínska Nová Ves. Bol postavený v roku 1580 v renesančnom slohu. V okolí kostola sa nachádza cintorín. Podľa vizitácie z roku 1756 bol v roku 1752 zrekonštruovaný. V roku 1874 bola postavená nová kazateľnica a vymurovaný chór, ktorý nahradil pôvodný drevený. Zmenilo sa aj zasvätenie jedného bočného oltára. Miesto sv. Lucie je na ňom Panna Mária. Druhý bočný oltár sa stal oltárom Božského srdca až v roku 1912. V tom istom roku dostal kostol aj hlavný oltár, nový kamenný stôl s relikviou sv. Barbory, ktorá bola patrónkou fary od roku 1713. Roku 1947 došlo k významnej úprave. Uskutočnila sa prístavba chóru a bola rozšírená pôvodná organová empora. Chystalo sa obnovenie organu z roku 1752. Použil sa starý píšťalový materiál z pôvodného organu. Kožu na nové mechy zabezpečili miestni žijúci v Amerike. Kostol je dodnes živou pamiatkou prvej generácie chorvátskych kolonistov. Roku 1968 bol uznaný za kultúrnu pamiatku spolu s renesančnou krstiteľnicou. Kostol v Devínskej Novej Vsi je možné charakterizovať ako renesančný jednoloďový sakrálny objekt s polygonálnym uzáverom presbytéria s predstavanou masívnou vežou. V interiéry sú valené lunetové klenby s hrebienkom. Na západnej strane je vstavaný chór z konca 19. storočia, zaklenutý pruskými klenbami. Kostol je vybudovaný z kameňa a má škridlou pokrytú strechu.
V kostole sa v oltári nachádza relikvia sv. Barbory.
Sv. Barbora
Svätá Barbora bola šľachtičná z Malej Ázie, neskôr mučenica a svätica. Žila na prelome 3. a 4. storočia. O živote svätej Barbory niet historických záznamov. Preto sú údaje o jej živote založené iba na legendách. Podľa nich sa narodila bohatému pohanskému šľachticovi. Ten, aby ju ochránil pred kresťanskými vplyvmi ako aj nápadníkmi, dal pre ňu postaviť vežu, do ktorej ju uväznil. Barbora sa aj napriek tomu stala kresťankou, keď ju v otcovej neprítomnosti tajne pokrstil kňaz prestrojený za lekára. Aby dokázala svoju vieru v Krista, dala vo veži murárom vysekať k dvom existujúcim oknám ešte jedno, tak aby jej navždy symbolizovali najsvätejšiu Trojicu. Otec sa po príchode veľmi rozhneval a chcel ju zabiť. Barbore sa podarilo ujsť do lesa, kde sa pred ňou zázračne otvorila skala, ktorá sa stala jej úkrytom. Vďaka zrade istého pastiera ju však otec chytil a vydal úradom. Dostala sa pred sudcu Marciana, ktorý po márnom prehováraní, aby sa svojej viery zriekla, dal Barboru mučiť. Podstúpila rôzne muky; pri bičovaní bola prítomná dievčina menom Juliana, ktorá sa zo solidárnosti tiež prihlásila ku kresťanstvu. Barborino martýrium ukončila až poprava sťatím. Podľa legendy bol jej katom vlastný otec, ktorý zahynul okamžite po vykonaní rozsudku (údajne ho zabil blesk). Tesne pred popravou prosila Barbora Krista, aby všetci, ktorí si pripomínajú jej utrpenie, boli ušetrení od smrteľných múk. Jej prosba bola vyslyšaná. Podľa jednej tradície sa Barborine ostatky okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne. Podľa inej tradície sa jej ostatky dostali najprv do Konštantínopola a odtiaľ sa neskôr dostali do Kyjeva, kam ich so sebou doviezla Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena, ktorá sa vydala za kyjevské veľkoknieža Michala Svjatopolka. Tam boli uložené najprv v chráme sv. Michala, dnes sa nachádzajú vo Vladimírskom katedrálnom chráme (sobore). Svätá Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi a spolu so svätou Katarínou Alexandrijskou, svätou Dorotou a svätou Margitou tvorí skupinu štyroch veľkých panien. V gréckokatolíckej cirkvi je uctievaná ako veľkomučenica, jej sviatok (4. decembra) má stupeň šestiričného (malého) sviatku s malým slávoslovím. Na ikonách býva zobrazovaná spravidla s krížom v ruke. Je patrónkou baníkov, delostrelcov, architektov, staviteľov, tesárov, hasičov, kamenárov, ochrankyňa dievčat, pomocníčka proti horúčke, moru, ohňu.
