Farský kostol Sv. Petra a Pavla
Kostol svätých Petra a Pavla je rímskokatolícky farský kostol v Bratislave v mestskej časti Záhorská Bystrica. Barokovo-klasicistický kostol bol postavený na staršom základe v rokoch medzi 1803 – 1834. Je to jednoloďový sakrálny priestor s rovným uzáverom presbytéria a stavanou vežou do štítového priečelia. Fasáda je členená pilastrami a veža je zakončená barokovou baňou. Na konci 18. storočia veľkosť kostola už nebola postačujúca a tak začali stavať nový farský kostol, ktorý bol väčší a honosnejší. Základný kameň kostola bol 26. apríla 1803 postavený a posvätený. Počas stavby kostola sa veriaci stretávali pri kaplnke, kde stojí dnes hostinec. Kostol dlho nebol zariadený, ale aj napriek tomu hneď začal slúžiť ako bohoslužobné miesto, aj keď ešte nebol dokončený, v roku 1812. Posvätený bol 31. augusta 1834. Loď kostola je dlhá 2é,8m a široká 10,7m, je zaklenutá troma poliami pruskej klenby, ktoré na pásoch dosahujú na rímsové hlavice zdvojených pilastrov a v rohoch na hlavice zalomených pilastrov. Chór kostola je murovaný na dvoch stĺpcoch, západnej strane kostolnej lode. V lodi kostola sa nachádza 6 veľkých okien. Na južnej strane kostola sa nachádza bočný vstup. Svätyňa kostola má dĺžku 10,46m, šírku 8,3m a zakončená je vo výške 15m. Dlažba kostola pozostáva z kamennej opuky štvorcového stavua je ukladaná na koso. Svätyňa je presvietená 4 vitrážovými oknami a k jej severnej strane je pristavaná sakristia, do ktorej sa vchádza kamenným portálom. Veža kostola je obostavaná bočnými priestormi, z ktorých sa vchádza na chór a do veže. Spodná časť veže pochádza ešte zo starého kostola. Veža kostola je vysoká 40 metrov a cimburie má pokryté na medeno natretým plechom. Na vrchole veži sa nachádza kríž s výškou 2m. Vo zvonici sú štyri akustické otvory. Hlavný portál s rímsou a dve okná zo schodiska vo veži sa nachádzajú na priečelí kostola. Interiérová výzdoba a vybavenie kostola bol v minulosti viackrát zmenený. Súčasne zariadenie pochádza zo začiatku 20. storočia a vyznačuje sa slohovou a štýlovou jednotnosťou. Hlavný oltár, ktorý pochádza z roku 1906, je umiestnený v závere svätyne je zasvätený patrónom kostola. V centrálnej časti oltára nad pozláteným tubernákulom sa nachádzajú drevorezby apoštolov sv. Petra a Pavla, na ľavej strane sa nachádza socha sv. Vendelína, vpravo je socha sv. Floriána. Po oboch stranách tabernákula sa nachádzajú reliéfy zo života Panny Márie a pod oltárnou menzou sa nachádza reliéf zobrazujúci veľkňaza Melchizedecha a Abraháma obetujúceho svojho syna Izáka. Kazateľnica, ktorá je umiestnená na ľavej strane víťazného oblúka, pochádza z roku 1917. Sú na nej zobrazení 4 evanjelisti so svojimi atribútmi. Vo výklenku na víťaznom oblúku, oproti mramorovej krstiteľnici, ktorá bola kostolu darovaná v roku 1921 sa nachádza socha sv. Jozefa. K novému zariadeniu svätyne patrí aj obetný stôl a ambón z roku 2002. Bočné oltáre kostola z roku 1905 sú zasvätené sv. Anne a Božskému Srdcu Ježišovmu. Sochy na oboch oltároch pochádzajú z roku 1917 a boli posvätené spolu s kazateľnicou v roku 1921. V nike na severnej časti kostola je umiestnený oltár Ružencovej Panny Márie. Oltáru dominuje socha sediacej Panny Márie, ktorá drží malého Ježiša vo svojom náručí spolu so sochami sv. Dominik a sv. Štefana Uhorského. Oltár bol po reštaurovaní znovu postavený znovu posvätený 28. júna 2003. Murovaný chór s orgánom z roku 1902 sa nachádza na západnej stene chrámovej lode. V rokoch 1917 – 1918 boli do okien zakúpené vitráže. V roku 1917 boli kostolu darované obrazy krížovej cesty. Boli zakúpené aj nové zvony, ktoré boli 13. apríla 1925 požehnané. Generálna oprava exteriéru kostola sa vykonala v roku 1938, v rámci opravy bol vymenený krov, strešná krytina kostola a sakristie a boli dané nové ríny z pozinkovaného plechu. Fasáda kostola bola nanovo omietnutá, celý objekt bol vymaľovaný v dvoch odtieňoch žltej farby.
Na oltári nad svätostánkom sa nachádzajú štyri relikviáre (monštrancie), v ktorých sú uložené relikvie sv. Pia X., sv. Antona Paduánskeho, sv. Petra a Pavla (spolu v jednom relikviári) a bl. sestry Zdenky.
Pius X.
Sv. Pius X., rodným menom Giuseppe Melchiorre Sarto, žil v rokoch 1835 až 1914. Bol 257. pápežom v období 1903 – 1914. Bol nástupcom pápeža Leva XIII. a prvým pápežom od čias reformátora sv. Pia V., ktorý bol vyhlásený za svätého. Zreformoval rímsku kúriu, cirkevnú hudbu a kňazský breviár. Ako 10 ročný nastúpil na štúdium na gymnáziu. Po ukončení štúdia dostal voľné miesto, od benátskeho kardinála patriarchu, aby mohol nastúpiť do seminára v Padove. V roku 1858 mu bola pápežom Piom IX. výnimka a aj napriek nízkemu veku bol vysvätený za kňaza. Začiatkom 70-tych rokov vypukla epidémia cholery. Sám sa staral o chorých a zdravých nechával svojím kaplánom. V roku 1875 bol biskupom vymenovaný za kanonika a špirituála v kňazskom seminári v Trevise, v roku 1884 ho pápež Lev XIII. menoval za biskupa v Mantove a v roku 1893 bol menovaný za kardinála. Všetok majetok, ktorý počas svojej funkcie nadobudol, speňažil a rozdal chudobným. Podľa legendy dokonca založil aj svoj kardinálsky prsteň, ktorí mu potom dobrí ľudia pomohli vykúpiť späť. Za pápeža bol zvolený v roku 1903. Prijal meno Pius X. Nasledujúci rok ustanovil komisiu na vypracovanie nového kódexu kanonického práva. Zreformoval ústredné cirkevné úrady, predovšetkým rímske kongregácie. V 1909 založil úradný tlačový orgán Svätej stolice – Acta Apostolicae Sedis. V posledných rokoch života tažila Pia X. predtucha svetovej vojny a celosvetového duchovného rozvratu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa jeho zdravotný stav zhoršil. 20. augusta 1914 zomrel. Pochovali ho v krypte pod chrámom sv. Petra a to nezabalzamovaného, podľa výslovnej žiadosti. Roku 1951 bol vyhlásený za blahoslaveného. O 3 roky neskôr – v roku 1954 bol kanonizovaný.
Sv. Anton Paduánsky
Bol portugalský kňaz, teológ a kazateľ, ktorý sa narodil v roku 1195 s krstným menom Fernando. Už ako mladý chcel slúžiť Bohu, preto vstúpil do augustiniánskej rehole, neskôr odišiel do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Tam ho pravdepodobne v roku 1219 aj vysvätili za kňaza. V roku 1220 odišiel do františkánskeho kláštora, obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton. Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky do Maroka, medzi Saracénov, kde vážne ochorel. Chcel sa vrátiť domov, ale búrka zahnala loď na Sicíliu, kde bol poslaný do malého kláštora sv. Pavla pri Forli. Tam býval v pustovni, robil tie najnižšie práce, žil prísnym životom. Napokon ho biskup vyzval na kázanie, kde očaril každého svojimi múdrymi slovami. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Zomrel nečakane, počas modlitby, 13. júna 1231 ako tridsaťšesťročný. Je patrónom chudobných, sociálnych pracovníkov, manželov, žien, detí, pekárov, baníkov, cestovateľov, pastierov svíň; pri hľadaní stratených veci, pred morom, horúčkou; pred mocou diabla. Vyznačuje sa atribútmi: Dieťa Ježiš, ľalia, ryba, osol, monštrancia, hostia, plameň.
Sv. Peter
Sv. Peter, rodený Šimon, sa narodil v Palestíne. Jeho brat bol apoštol Ondrej. Keď ho Ježíš povolal za apoštola, neskôr zmenil meno na Peter. Bol prvým rímskym biskupom. Podľa nového zákona ho založením cirkvi poveril samotný Ježiš so slovami: „Ty si Peter (Skala) a na tejto Skale postavím svoju cirkev a brány pekla ju nepremôžu“. Na Poslednej večeri mu Ježiš ukladá, aby posilnil svojich bratov. Keď Ježiša zatkli, Petra opustila odvaha a trikrát zaprel, že Ho pozná. Jednako bol prvým učeníkom, ktorý nazrel do prázdneho hrobu a prvý, ktorému sa ukázal vzkriesený Ježiš. Podľa tradície pôsobil Peter v Ponte, Galatii, Kapadócii, Malej Ázii, Bitýnii a Antiochii a neskôr v Ríme. Na jeho cestách ho vraj sprevádzal evanjelista Marek, ktorý svoje zážitky zapísal do svojho evanjelia. Roku 64 vypukol v Ríme veľký požiar, pri ktorom zhorelo 10 zo 14 mestských štvrtí. Cisár Nero z tohto nešťastia obvinil kresťanov. Následne dal túto „židovskú sektu“ na pravom brehu rieky Tiber popraviť vrátane sv. Petra. Na Petrovu žiadosť bol ukrižovaný dole hlavou, aby zložil úctu Ježišovi a zároveň nezomrel rovnako ako jeho pán, čoho nebol podľa vlastného úsudku hodný. Úcta k svätému Petrovi je dodnes veľmi živá v celom katolíckom kresťanstve. Na Slovensku sa sviatok sv. Petra a Pavla slávi 29. júna. Atribútmi sv. Petra sú kľúč (kľúče), obrátený kríž, kohút alebo rybárska loďka.
Sv. Pavol
Sv. Pavol, rodený Šavol bol prvý kresťanský teológ. Má prívlastok apoštol národov. Písal po grécky a citáty zo Starého zákona preberal z gréckeho prekladu. Neskôr študoval v Jeruzaleme a stal sa rabínom. Okrem toho sa vyučil aj ako výrobca stanov. Bol horlivý vyznávač židovskej viery – farizej a prenasledoval kresťanov, väznil a mučil ich. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Kresťania kvôli prenasledovaniu utekali z Jeruzalema do Damasku, kde obracali miestnych na kresťanstvo. Šavol sa vybral do Damasku, kde sa mu po ceste zjavil sám Ježiš Kristus. Po tomto stretnutí sa sám obrátil na kresťanskú vieru a dal sa pokrstiť. Nakoľko bol prenasledovaný Židmi odišiel na tri roky do púšte. Neskôr vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál – kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. Potom spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi. V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma. V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Po odsúdení ho sťali mečom a pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854. Bol prvým vzdelancom medzi Kristovými učeníkmi (okrem Marka). Kresťanstvo chápal ako tretí stupeň vo vývoji zákona. Atribútmi sv. Pavla sú kniha a meč. Je patrón teológov, duchovných pastierov, tkáčov, výrobcov stanov, košikárov, lanárov, sedlárov, robotníkov, katolíckej tlače; za dážď a úrodu; proti strachu a úzkosti, pri ušných problémoch, kŕčoch, pri uštipnutí hadom, pri búrke a krúpach.
Blahoslavená Zdenka Schelingová
Blahoslavená Zdenka Schelingová sa narodila roku 1916 a zomrela v roku 1955. Bola slovenská rehoľníčka rádu Milosrdných sestier Svätého Kríža a obeť prenasledovania katolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Pochádzala z 11 detí a jej krstné meno bolo Cecília. V roku 1931 nastúpila do kláštora v Podunajských Biskupiciach ako kandidátka. V rokoch 1933-1935 absolvovala zdravotnú školu. Do noviciátu vstúpila roku 1936 a prijala rehoľné meno Zdenka. Od roku 1942 pracovala ako ošetrovateľka v Humennom a nakoniec do roku 1952 v Bratislave ako laborantka na röntgenologickom oddelení štátnej nemocnice. Začiatkom roka 1952 pomohla k úteku kňazovi a trom bohoslovcom, ktorí boli väznení. Spravila to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Motívom jej činu boli slová dozorcu, ktorý tvrdil, že väzňov deportujú do Ruska, kde budú popravení. Ešte v roku 1952 ju zatkla ŠTB. Po niekoľkomesačnom vyšetrovaní, počas ktorého bola mučená, ju súd odsúdil za velezradu na 12 rokov vo väzení a na 10 rokov straty občianskych práv. Väzenie a mučenie podlomilo jej zdravie natoľko, že v roku 1955 bola podmienečne prepustená a deň nato prijatá v trnavskej nemocnici ako pacientka. V tejto o pár dní nato zomrela na následky mučenia. Jej pozostatky boli uložené na cintoríne v Trnave a v roku 1979 boli premiestnené na kláštorný cintorín v Podunajských Biskupiciach. V roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
