Farský kostol sv. Rodiny
Farský kostol Svätej Rodiny je chrám moderného typu, ktorého stredobodom je oltárny kríž, ktorý je umiestnený na stene v presbytériu. Je to kríž, ktorý bol umiestnený na pódiu, na ktorom v roku 2003 slávil sv. omšu pápež Ján Pavol II. Vedľa kríža sa nachádza ikona, ktorá zobrazuje Svätú rodinu. Je to ikona západného štýlu. Zariadenie presbytéria je iba provizórne, dominuje mu oltár, ktorý má po ľavej strane ambón a po pravej strane svätostánok v podobe zemegule. Na pravej strane od presbytéria sa nachádzajú relikvie blahoslavených biskupa Vasiľa Hopku, sestry Zdenky Schelingovej a sv. Jána Pavla II. Na tejto vitríne sa nachádza busta blahoslaveného Jána Pavla II. a nad ňou sa nachádza jeho posolstvo, ktoré nám zanechal v roku 2003, 14. septembra a znie takto: ,,Nikdy sa nehanbite za evanjelium.“ V lodi kostola sú stále len provizórne stoličky, ktoré neskôr nahradia drevené kostolné lavice. V lodi sa takisto nachádzajú dva bočné oltáre. Jeden z nich je zasvätený Panny Márii Fatimskej a presne na tomto oltári v tvare polkruhu slávil najsvätejšiu Eucharistiu pápež Ján Pavol II. Druhý oltár je zasvätený Božiemu milosrdenstvu a nachádza sa v ňom Boží hrob. Interiér kostola zdobia portréty blahoslavenej Zdenky a blahoslaveného Vasiľa Hopka. V ľavej časti kostola je znázornený 14 zastavení krížovej cesty. Pred vchodom kostola stojí bronzová socha Jána Pavla II., ktorá bola odhalená pri príležitosti 1. výročia jeho úmrtia v roku 2006. Na chodníku ku kostolu sa nachádza drevený kríž.
Priamo v kostole sa vo vitríne nachádzajú relikvie Jána Pavla II., bl. sestry Zdenky a Vasiľa Hopka. V malom kríži na bočnom oltári sa nachádza relikvia sv. Filipa Neriho. V sakristii v monštráciách sa nachádzajú relikvie Johna Henriho Newmana, Tomáša Akvinského, Kataríny Sienskej, Jozefíny Bakhity, Agnesy z Montepulciana, Gemmi Galgani, Martina de porresa a Ľudovíta Maria Grinioniho z Monfortu.
Sv. Ján Pavol II.
V farskom kostole Svätej rodiny sa nachádza relikviár s kvapkou krvi bývalého pápeža, svätého Jána Pavla II. Svätý Ján Pavol II. prijal kňazské svätenie 1. novembra 1946. Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom. 16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium po celom svete. Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme.
Blahoslavená Zdenka Schelingová
Blahoslavená Zdenka Schelingová sa narodila roku 1916 a zomrela v roku 1955. Bola slovenská rehoľníčka rádu Milosrdných sestier Svätého Kríža a obeť prenasledovania katolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Pochádzala z 11 detí a jej krstné meno bolo Cecília. V roku 1931 nastúpila do kláštora v Podunajských Biskupiciach ako kandidátka. V rokoch 1933-1935 absolvovala zdravotnú školu. Do noviciátu vstúpila roku 1936 a prijala rehoľné meno Zdenka. Od roku 1942 pracovala ako ošetrovateľka v Humennom a nakoniec do roku 1952 v Bratislave ako laborantka na röntgenologickom oddelení štátnej nemocnice. Začiatkom roka 1952 pomohla k úteku kňazovi a trom bohoslovcom, ktorí boli väznení. Spravila to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Motívom jej činu boli slová dozorcu, ktorý tvrdil, že väzňov deportujú do Ruska, kde budú popravení. Ešte v roku 1952 ju zatkla ŠTB. Po niekoľkomesačnom vyšetrovaní, počas ktorého bola mučená, ju súd odsúdil za velezradu na 12 rokov vo väzení a na 10 rokov straty občianskych práv. Väzenie a mučenie podlomilo jej zdravie natoľko, že v roku 1955 bola podmienečne prepustená a deň nato prijatá v trnavskej nemocnici ako pacientka. V tejto o pár dní nato zomrela na následky mučenia. Jej pozostatky boli uložené na cintoríne v Trnave a v roku 1979 boli premiestnené na kláštorný cintorín v Podunajských Biskupiciach. V roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
Bahoslavený Vasiľ Hopko
Blahoslavený Vasiľ Hopko sa narodil roku 1904 a zomrel v roku 1976. Pôsobil ako svätiaci biskup gréckokatolíckej cirkvi. V roku 1951 bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest a prepadnutie majetku. V roku 1964 bol z väzenia prepustený „za dobré správanie“ a zo zdravotných dôvodov. Zomrel na následky väznenia roku 1976 v Prešove. Je pochovaný v krypte katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. roku 2003 v Bratislave. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku slávi sviatok blaženého hieromučeníka Vasiľa Hopka 11. mája.
Sv. Filip Neri
Sv. Filip Neri žil v rokoch 1515 až 1595. Pochádzal z Florencie a pôsobil ako rímskokatolícky kňaz. Je známy najmä svojou činnosťou medzi deťmi a mládežou. Je patrónom mesta Rím a detí. Patrí medzi najobľúbenejších rímskych svätých. Po rokoch štúdia založil roku 1548 bratstvo Najsvätejšej trojice na pomoc chudobným a chorým pútnikom. Roku 1551 bol vysvätený za kňaza. V Ríme založil oratórium. Po jeho smrti bola odhalená telesná anomália – 2 rebrá na ľavej strane mal vypuklé a pod nimi bolo nezvyčajne veľké srdce. Táto zvláštnosť sa spája s istým mystickým zážitkom v jeho mladosti, keď sa mu na Turíce 1544 pri modlitbe v katakombách zjavil pán Ježiš v podobe žiarivej gule, ktorá mu prenikla do hrude. Roku 1610 ho pápež Pavol V. vyhlásil za blahoslaveného a v 1822 Gregor XV. za svätého.
Sv. John Henry Newman
J. H. Newman sa narodil roku 1801 v Londýne a zomrel vo veku 89 rokov – 1890 v Edgbastone. Bol anglikánsky a neskôr katolícky teológ a filozof. V roku 1879 ho pápež Lev XIII. Vymenoval za kardinála. Preslávil sa svojimi hlbokými štúdiami dejín kresťanstva a katolicity cirkvi. Na katolicizmus konvertoval roku 1845. V 1847 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza. Za ctihodného bol vyhlásený v 1991. Za blahoslaveného roku 2010. V oboch prípadoch bol vyhlásený Benediktom XVI. 13.10.2019 bol pápežom Františkom vyhlásený za svätého.
Sv. Tomáš Akvinský
Narodil sa niekedy medzi rokmi 1224 až 1225 a zomrel roku 1274. Bol talianskym filozofom a teológom, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie. Narodil sa na zámku Roccasecca medzi Neapolom a Rímom do šlachtickej rodiny. Pochádzal z 3 detí. Ako 5 ročný bol umiestnený na výchovu do benediktínskeho opátstva Monte Cassino. Ako chlapec prichádza na univerzitu v Neapoli, kde sa stretáva so štúdiom siedmich slobodných umení a dostáva sa mu prírodovedného vzdelania. Roku 1243 vstúpil do rehole dominikánov. Toto viedlo k jeho uväzneniu vlastnou rodinou nakoľko žobravou rehoľou ako šľachta opovrhovala. Rehoľa ho po jeho úteku z domáceho väzenia vyslala na štúdium do Paríža. Tu sa stal poslucháčom Alberta Veľkého, ktorý ho so sebou vzal na 3 ročné štúdium do Kolína. V rokoch 1252 až 1272 bol učiteľom teológie v Paríži. Roku 1256 dosahuje titul doktora teológie a profesora na univerzite, pričom vrchol svojej vedeckej dráhy Tomáš Akvinský dosiahol v posledných rokoch svojej akademickej činnosti. Vtedy sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Roku 1272 sa vrátil do Neapolu, aby tam na žiadosť rehole založil generálne štúdium teológie. Z Neapola ho pozval pápež Gregor X. na druhý Iyonský koncil (1274), kde sa malo konať rokovanie s predstaviteľmi byzantskej cirkvi. Tomáš Akvinský však začal chorľavieť. Na koncil sa už nedostavil, zomrel zoslabnutý po ceste v cisterciátskom kláštore Fossa Nuova roku 1274. Jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie. Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali anjelský učiteľ.
Sv. Katarína Sienská
Katarína Sienská bola talianska dominikánska terciárka, mystická teologička, náboženská spisovateľka a katolícka svätica. Je jedna z troch učiteliek katolíckej cirkvi. Narodila sa roku 1347 v Siene a zomrela v 1380 v Ríme. Mala 22 súrodencov, otec bol farbiarom koží a matka ženou v domácnosti. Mnoho z jej súrodencov sa nedožilo dospelosti. Jej duchovný rast ovplyvnil jej bratranec, s ktorým vyrastala. Podľa legendy ako sedemročná prežila mystický zážitok, po ktorom zasvätila svoje panenstvo Ježišovi Kristovi. Rodičia ju plánovali vydať. Ich nátlak zmiernila tým, že sa ostrihala. Nakoniec podvolili a v roku 1363 sa stala terciárkou dominikánskej rehole – členkou mníšskeho 3. rádu, ktorá skladá iba jednoduché sľuby a môže zostať žiť mimo kláštora. Napriek tomu začala žiť asketicky a svoju celu prvé 4 roky opúšťala iba kvôli bohoslužbám. Vo svojich 20. rokoch prežila „duchovné zasnúbenie“ sa ku Kristovi a pod vplyvom tejto skúsenosti opustila smer askézy a začala verejne slúžiť chudobným a chorým. Jej angažovanosť ju postupne priviedla k snahám o reformu cirkvi. Jej okolie nedôverovalo jej extázam a prílišnému náboženstvu. Jej hnutie navyše v niektorých ohľadoch pripomínalo sektárske hnutie „apoštolských bratov“. Roku 1374 bola povolaná do generálnej kapitule svojho rádu. Svoj apoštolát úspešne obhájila a bol jej pridelený duchovný vodca – Raymond z Capui. Taktiež lobovala za ukončenie vojny medzi pápežstvom a talianskymi mestskými štátmi. Od roku 1378 až do jej smrti bývala v Ríme, kde podporovala pápeža Urbana VI. Začiatkom roka 1380 prežila záchvat a o pár týždňov nato zomrela. Je pochovaná v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Jej hlava je dnes uložená v San Domenicu v Siene. Miestnosť, v ktorej zomrela sa stala pútnickým miestom a neskôr bola premenená na kaplnku. Kanonizovaná bola v roku 1461 pápežom Piom II. Jej sviatok pripadá na 29. apríla. Roku 1866 bola pápežom Piom IX. vyhlásená za spolu patrónku mesta Rím. Pius XII. Ju spolu s Františkom z Assisi roku 1939 vyhlásil za hlavných patrónov Talianska. Roku 1970 bola vyhlásená za učiteľku cirkvi. Ján Pavol II. ju v 1999 vyhlásil za patrónku Európy.
Sv. Jozefína Bakhita
Svätá Jozefína Bakhita sa narodila roku 1869 a zomrela v 1947. roku. Pochádzala zo Sudánu. Narodila sa do rodiny vyznávajúcej monoteizmus s animistickými prvkami. Jej otec bol brat náčelníka a vlastnil pole s plantážami. Meno ktoré jej dali rodičia zabudla. Roku 1878 sa vydala s kamarátkou na pole blízko domova a bola unesená otrokármi. Stala sa tak jednou z obetí mnohých nájazdov ktoré usporadovali náčelníci okolitých kmeňov. Tí museli Egyptu platiť buď majetkovú daň, alebo daň vo forme otrokov. Dostala nové meno – Bakhita, čo znamená šťastná. Niekoľko krát bola predaná na trhoch v južnom Iraku, postupne vystriedala 4 majiteľov u ktorých si prešla krutým zaobchádzaním, fyzickým a aj psychickým utrpením. Roku 1883 bola predaná talianskemu konzulovi Callistovi Legnanimu. Politické zmeny v Taliansku ho prinútili sa vrátiť do vlasti, pričom vzal Bakhitu so sebou. Zveril ju svojmu priateľovi a tlmočníkovi, v ktorého rodine sa narodila dcéra. Bakhita sa stala jej ošetrovateľkou. Keď potrebovala rodina odcestovať, tak uložili Bakhitu s dcérou v katechetistickom centre, kde sa Bakhita prvý krát stretla s kresťanstvom. Odmietla návrat do Afriky. Roku 1890 bola pokrstená a prijala meno Josefína Margarita Fortunata. V tom čase dovŕšila plnoletosť a rozhodla sa ostať v kláštore. Prvé rehoľné sluby zložila roku 1896. Roku 1902 bola poslaná do rehoľného domu v Schiu, kde sa dostávala do konfliktov kvôli farbe pleti. Roku 1907 bola povýšená na hlavnú kuchárku komunitnej kuchyne. Behom prvej svetovej vojny pracovala ako ochrankyňa sakristie. Roku 1922 prekonala zápal pľúc, po ktorom ostala zoslabnutá. Roku 1927 zložila večné sľuby v Miráne. Po druhej svetovej vojne sa jej zdravotný stav opäť zhoršil až napokon v 1947 zomrela po dlhom boji s chorobou. Blahorečená bola v roku 1992 a svätorečená roku 2000. Je patrónkou katolíckej cirkvi v Sudáne.
Sv. Agnesa z Montepulciana
Agnesa z Montepulciana sa narodila roku 1268 a zomrela 1317 v Taliansku. Bola rehoľnicou dominikánov a abatišou. Narodila sa do šľachtickej rodiny a ako 9 ročná vstúpila k františkánskym sestrám do kláštora v jej rodnom meste – Gracciane. Napriek veľmi mladému veku, dostala od pápeža povolenie na vstup. Roku 1281 bola spolu s pár ďalšími sestrami pozvaná do Procenu za účelom založenia kláštora. Neskôr po jeho založení sa stala kvestorkou. Roku 1288, čiže ako 20 ročná, pôsobila ako abatiša kláštora. V tom čase bola známa vďaka svojej oddanosti a úcte k najsvätejšej sviatosti – eucharistii. Počas života o nej kolovali rôzne povesti, verilo sa, že dokáže konať zázraky. Liečila svojou prítomnosťou fyzicky i psychicky chorých ľudí. Sama bola ťažko chorá. Roku 1306 bola znova zvolená predstavenou kláštora. Bola známa svojimi mystickými víziami. Podľa rozprávania mala víziu so sv. Dominikom, ktorý ju naviedol k tomu, aby svoj kláštor viedla v dominikánskom duchu a to podľa rehole sv. Augustína. Zomrel vo veku 49 rokov. Niekoľko rokov po jej smrti bolo zistené, že jej telo je úplne neporušené. Jej hrob sa stal pútnickým miestom. Raymond z Capuy spísal je životopis. Sv. Katarína Sienská ju nazývala „Naša matka, vznešená Agnesa“. Svätorečená bola roku 1726 pápežom Benediktom XII..
Sv. Gemma Galgani
Gemma Galgani bola talianska mystička nazývaná aj "dcéra umučenia" pre svoje hlboké napodobenie Kristovho utrpenia. Obzvlášť je uctievaná v kongregácii Spoločenstva utrpenia Ježiša Krista (Passionistov). Vo veku 19 rokov vážne ochorela – zakrivila sa jej chrbtica, ochrnula na nohy, stratila sluch a vypadali jej vlasy. Nikto jej nevedel pomôcť. Až príhovor k ctihodnému Gabrielovi Possentimu pomohol a ona bola zázračne uzdravená. Z vďačnosti sa Gemma rozhodla vstúpiť do kláštora. No neprijali ju, aj napriek viacerým pokusom. Gemma si potom uvedomila, že Božia vôľa bude zrejme iná. 8. júna 1899 dostala stigmy. Každý štvrtok večer potom upadala do extázy. Popritom sa rany obnovili. Krvácali zvyčajne do piatku poobedia alebo až do soboty rána. Potom sa zatvorili a na ich mieste zostali len biele jazvy. To sa opakovalo tri roky. Keď tento jav prestal, na miestach stigiem jej až do smrti zostali biele jazvy. Okrem toho bola aj mysticky bičovaná – na jej tele sa zjavovali rany, ktoré Ježiš dostal pri bičovaní. Trpela aj bolesti tŕňovej koruny, prežívala Kristovu agóniu, znášala ťarchu jeho kríža. Zomrela v roku 1903. Je patrónkou v pokušení diabla a takisto patrónkou sirôt.
Sv. Martin de Porres
Martin de Porres žil v rokoch 1579 až 1639 a pochádzal z Peru. Bol nemanželským synom španielskeho aristokrata a slobodnej otrokyne z Limy. Pretože bol mulat, zažil vo svojom živote veľa ponižovania, a to nie len pred vstupom do kláštora, ale aj v kláštore. Na živobytie si zarábal ako učeň u holiča, ktorý bol zároveň aj chirurgom. Roku 1583 sa vyučil za felčiara. Pomáhal rovnako aj v lekárni a aj z oblasti farmácie niečo pochytil. Roku 1586 vstúpil do rádu dominikánov ako terciárny, laický brat. Pracoval ako sluha a upratovač. Keď bol kláštor v zlej finančnej situácii, ponúkol sa, aby ho predali do otroctva. Vtedy si predstavení všimli jeho duchovnú zrelosť a prijali ho do kláštora ako rehoľníka. Po čase sa stal známym duchovným sprievodcom a po radu k nemu prichádzajú miestodržitelia, ale aj cirkevní hodnostári. Veľa času trávil medzi chudobnými a chorými. Keď v meste vypukol mor, premenil časť kláštora na nemocnicu. Staral sa o ľudí nakazených morom bez rozdielu rasy, farby pleti či socio-ekonomickej vrstvy. Keď bolo v kláštore málo miesta, zriadil v dome svojej sestry sirotinec so školou a ďalšiu nemocnicu pre chudobných. Čoskoro sa začali šíriť chýry o jeho nadprirodzených schopnostiach. Údajne ovládal umenie bilokácie a levitácie. Skúsenosť s uzdravovaním mal aj mexický arcibiskup, ktorý ho chcel vziať so sebou, avšak Martin odmietol opustiť svojich chudobných. Zomrel na následky silnej maláriovej horúčky v roku 1639. Hneď po smrti sa stal pre obyvateľov Peru svätcom, ale cirkev ho za blahoslaveného vyhlásila až v roku 1837 a v roku 1962 bol pápežom Jánom XXIII. kanonizovaný. Je patrónom holičov a kaderníkov, sociálnej spravodlivosti, školstva, porozumenia medzi rasami. Je ochrancom pred hlodavcami – vedel vraj zázračne liečiť, ale aj zázračne ovládať zvierat. Dokázal údajne vyhnať hlodavce z každého príbytku, či záhrady a tak ochrániť úrodu a aj domáce zásoby.
Sv. Ľudovít Maria Grignion z Monfortu
Ľudovít Maria Grignion z Monfortu bol francúzsky katolícky kňaz a známy kazateľ, ktorý žil v rokoch 1673 až 1716. Preslávil sa zanietenou mariánskou úctou a svojimi spismi prispel k rozvoji katolíckej mariológie. Je kandidátom na získanie titulu učiteľa cirkvi. Narodil sa ako najstaršie dieťa do početnej rodiny, ktoré sa dožilo dospelosti. Jeho rodičia boli hlboko veriaci katolíci. Vo veku 12 rokov nastúpil na jezuitskú školu sv. Tomáša Becketa. Po ukončení štúdia ďalej pokračoval vo vzdelávaní sa v obore filozofie a teológie. Koncom roku 1693 sa dostal do Paríža, kde mal vstúpiť do kňazského seminára, avšak nemal dostatok financií a tak musel prespávať v ubytovniach s veľmi nízkymi štandardmi. Po 2 rokoch ochorel a dostal sa do nemocnice. Roku 1695 bol prepustený z nemocnice a zamestnal sa v Saint-Sulpice ako knihovník. Tu skúmal najvýznamnejšie diela tej doby so zameraním na spiritualitu, najmä tie mariánske. Roku 1700 bol vysvätený za kňaza. Nepáčil sa mu nedostatok príležitostí viesť bohoslužby tak, ako si predstavoval. To v ňom utvrdzovalo presvedčenie, že jeho miesto je medzi chudobnými. Bol znepokojený z miestnych biskupov a tak absolvoval púť do Ríma, kde sa stretol s pápežom Klementom XI. Ten ho vymenoval za apoštolského misionára a poslal ho späť do Francúzska obnoviť miestnu cirkev, kde bol vo všetkých vrstvách rozšírený jansenizmus. Peši docestoval do Poitiers, kde vstúpil do tretieho rádu sv. Dominika a okrem šírenia modlitby ruženca žiadal aj o právo zakladať bratstvá. Spolu s blahoslavenou Máriou Louis Trichet založil kongregáciu Dcér múdrosti. Jeho činnosť sa nepáčila miestnym cirkevným hodnostárom a v mnohých ohľadoch mu ju znemožňovali. Putoval iba s taškou cez plece v ktorej nosil bibliu a poznámkový blok. Keď na ulici našiel špinavého a chorého žobráka, vzal ho do najbližšieho rehoľného domu s volaním „otvorte Ježišovi Kristovi“. Zomrel na následky vyčerpania roku 1716. Za ctihodného ho vyhlásil pápež Gregor XVI. Kanonizovaný bol roku 1947 pápežom Piom XII..