Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (Jezuiti)
Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorý je nazývaný aj Jezuitský kostol, sa nachádza v tesnej blízkosti Starej radnice v Bratislave. Bola to najprv neskoro renesančná a neskôr barokovo upravená sakrálna stavba. Patrí k najvzácnejším sakrálnym pamiatkam mesta. Ako protestantská modlitebňa bola postavená v prvej polovici 17. storočia. Evanjelici ho však mohli používať iba do 70. rokov 17. storočia, keďže po potlačení protestantského sprisahania v roku 1672 im ho odňali a pridelili ho rádu jezuitov. Podľa zákonov doby protestantské kostoly nesmeli mať vežu, nemohli ani nijak inak pripomínať kostol a museli mať veľmi jednoduchý exteriér. Preto ani tento kostol nevyniká svojim vonkajším vzhľadom. Jediný výrazný ozdobný prvok exteriéru kostola sú bohato vyprofilované dvojkrídlové dvere s ústredným motívom maskarónov, ktoré pochádzajú z prvej polovice 17. storočia a sú považované za jedno z vrcholných diel rezbárskeho umenia. Interiér kostola má značnú umeleckú a kultúrno-historickú hodnotu, ktorá pochádza z čias jezuitskej správy. Rokoková kazateľnica patrí k najkrajším pamiatkam svojho druhu na Slovensku a je v podstate najvzácnejším prvkom vnútornej výzdoby kostola. V kostole sa nachádza aj veľká krypta, ktorá slúžila ako miesto posledného odpočinku vzácnych predstaviteľov jezuitského rádu, ktorí v Bratislave pôsobili a zomreli. Ďalšou zaujímavosťou, ktorou kostol zaujme je historická a umelecká hodnota jeho vybavenia, v ktorej vyčnieva hlavný oltár a ďalších 6 bočných oltárov a tri barokové spovednice. Trojloďový priestor kostola, ktorý je halového typu je bohato osvetľovaný vysokými oknami v bočných lodiach. Presbytérium, ktoré je včlenené do pôdorysu kostola, je výškovo oddelené od hlavnej lode tromi stupňami, víťazným oblúkom a mramorovou balustrádou. Orgánová empora, ktorá je vo vstupnej časti kostola je pozostatok pôvodnej interiérovej architektúry 30. rokoch 17. storočia.
V kostole sa nachádzajú relikvie sv. Ignáca z Loyoly, sv. Františka Xaverského a svätých košických mučeníkov.
Sv. Ignác z Loyoly
Ignác z Loyoly bol zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (potvrdenej pápežom Pavlom III. v roku 1540 ako Jezuitský rád), stratég a organizátor protireformácie. Je spoluautorom ducha barokovej filozofie a iniciátor a vyjadrovateľ barokového životného pocitu. Svojimi „duchovnými cvičeniami“ (modlitba, meditácie, čítania, spytovania svedomia pri úplnom mlčaní počas viacerých dní (3 - 30 dní) pod vedením exercitátora) nadobudol veľký, ešte dnes trvajúci vplyv na zbožnosť katolíckych kresťanov. Sv. Ignác Loyolský pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v severnom Španielsku. Narodil sa v r. 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibáñeza de Oñaz. Ako mladý muž viedol rytiersky život. Vo veku 30 rokov pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste Pamplone bol ťažko ranený. Kanónová guľa mu roztrieštila pravú nohu a poranila ľavú, na následky čoho celý život kríval. Po tejto udalosti zmenil život a dal sa na duchovnú dráhu, ktorá začala jeho vlastnými 11 mesiacov trvajúcimi duchovnými cvičeniami. Po absolvovaní púte do Svätej zeme sa dal na štúdiá. Najskôr na univerzite v Alcale a neskôr v januári 1528 v Paríži, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite. Tu si urobil lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť vplyvom rôznych reformátorov a o neúcte k matke Cirkvi. Preto okrem chudoby začal osobitne zdôrazňovať inú cnosť, a to poslušnosť a bezpodmienečnú oddanosť Cirkvi. Spolu so šiestimi študentmi (vrátane Františka Xaverského) sa zaviazali, že budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Po odchode z univerzity sa postupne usadili v Taliansku, kde prijali kňazskú vysviacku a v roku 1540 tu založili rád Jezuitov. Členovia rádu okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti robili aj štvrtý sľub bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi, keď im zverí nejaké poslanie. Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať na cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v r. 1551 založil v Ríme ústredné kolégium, „Collegium Romanum”, z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregorova univerzita, pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša pápeža Gregora XIII. V r. 1552 založil Ignác „Collegium Germanicum” (neskoršie Germanicum-Hungaricum), na ktorom sa vychovávali kňazi pre krajiny strednej Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry. Ignác Loyolský zomrel osamote 31. júla 1556 ráno. Vtedy mal ním založený rád už tisíc členov, ktorí pracovali v trinástich rehoľných provinciách. Pápež Pavol V. vyhlásil v roku 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a pápež Gregor XV. V roku 1622 za svätého. Jeho telesné pozostatky sú uložené v bočnej kaplnke hlavného jezuitského kostola Il Gesú v Ríme.
Sv. František Xaverský
František Xaverský bol spolu s Ignácom z Loyoly spoluzakladateľom Spoločnosti Ježišovej a významný misionár v Indii a Japonsku. Zomrel v roku 1552 na ceste do Číny. Vzdelanie získal na univerzite v Paríži, kde sa v roku 1529 stretol s Ignácom z Loyoly a stal sa jedným zo siedmich, ktorý zložili sľub na Montmartri roku 1534 a o tri roky boli vysvätení za kňazov v Benátkach. František v roku 1541 odišiel na misie do Ázie. Preplavil sa do mesta Goa v Indii na pozvanie portugalského kráľa Jána III., aby začal evanjelizovať východnú Indiu. Pápež ho zároveň vymenoval za apoštolského nuncia na Východe. František začal reformovaním mesta Goa, kde žilo mnoho portugalských katolíkov známych svojou krutosťou voči otrokom, konkubinátom a nezáujmom o chudobu. Svojím príkladom kompenzoval očividnú zradu Krista a Cirkvi, ktorú robili zlí kresťania. Mal obrovský úspech medzi nižšou kastou, ale takmer žiaden u brahmanov. V roku 1549 odišiel do Japonska, preložil kresťanské vyznanie viery. Kde sa mu poradilo získať mnoho veriacich a starý prázdny budhistický kláštor. Keď odchádzal, Japonsko už malo 2 000 veriacich. V roku 1552 sa vrátil do indického mesta Goa a po niekoľkých mesiacoch odišiel do Číny. Cestou, ale ochorel a zomrel 3. decembra takmer sám na ostrove Šang-čchuan. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol V. 25. októbra 1619. Gregor XV. ho 12. marca 1622 spolu s Ignácom vyhlásil za svätého. Za patróna zámorských misií ho vyhlásil Pius XI. v roku 1927.
Sv. Košickí mučeníci
Košickí mučeníci je spoločné označenie Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých.
