Kostol sv. Alžbety (Modrý kostol)
Kostol svätej Alžbety, tiež nazývaný Modrý Kostol bol postavený na začiatku 20. storočia a vysvätený 11. októbra 1913. Je zasvätený Alžbete Uhorskej, dcére uhorského kráľa Ondreja II. Kostolík mal byť jej symbolickým mauzóleom. Je to jednoloďová stavba s valcovitou vežou, ktorá bola dodatočne pristavaná. Je pomerne malý a prevláda v ňom jednota ornamentálneho tvarovania. Pôvodne bola plánovaná kupola na oválnom pôdoryse, ale nakoniec bola použitá pásová klenba, zakrytá strmou valbovou strechou, ktorá je pokrytá modrou glazovanou škridlou. Pôdorys je dynamicky tvarovaný s bočnými výklenkami. Klenby sú zo železobetónu. Kostol je charakteristický svojou modrou omietkou a modro glazovanou strešnou krytinou. V dekorácii povrchov dominuje vrstvenie farebne odlišných omietok a členenie do polí mäkko orámovaných pásiem. Kostolný kríž bol 14. mája 1911 slávnostne vztýčený a takisto boli nainštalované aj zvony. S farskou budovou patril medzi prvé stavby ulice. Pôvodne patril do školského areálu a slúžil ako školská kaplnka. Nad kazateľnicou sa nachádza malá kupola, podľa pôvodných plánov. Pod kupolou prechádza zvlnené rámovanie do motívu oblakov. Stlačené masívne oblúky s prvkami maďarskej secesnej proveniencie nesie dvojica stĺpov, ktorá je veľmi podobná tej románskej. Interiér aj exteriér kostola sú vymaľované odtieňmi bledomodrej farby a vyzdobené modrou majolikou. Dokonca aj strešná krytina má modrú glazúru. Súčasťou stavby je tiež oválna veža vysoká 36,8 metra. Vchod do kostola je jednoduchý a široký, uzavretý elipsou. Rímsa nad vchodom svojou vypuklosťou sa javí ako zaoblený stĺp. Mozaika nad bránou zobrazuje sv. Alžbetu a znázorňuje zázrak s ružami. Návrat k Byzancii, resp. k neobyzantskému štýlu zobrazuje aj tento štýl mozaiky. Na stenách sa nachádzajú ruže sv. Alžbety, ktoré sú vytvorené z rôznych materiálov – modrej sklenenej mozaiky, sadry, farby, alumíniových platní. Týmito ružami sú ozdobené aj vchody aj okná. Po bombardovaní v druhej svetovej vojne boli okná obnovené, pričom sa snažili napodobniť pôvodné okná, okrem erbov, ktoré zámerne vynechali. V kostole sa nachádzajú erby – mesta Bratislavy a Uhorska. Na základnom kameni na preparovanej koži sa nachádza v strede obraz sv. Alžbety a nad týmto obrazom je ornament so slovami ,, Zlož si svoj klobúk, smrteľník, lebo miesto na ktorom stojíš je sväté.“ Pri ľavom múre kostolnej lode stojí bočný oltár zasvätený španielskej vizionárke svätej Terézii. Zdobí ho polychrómovaný reliéf sediacej Madony s kľačiacou svätou Teréziou. V čase vzniku oltára mu však dominoval nádherný mramorový reliéf modliacej sa manželky cisára Františka Jozefa I. Alžbety Bavorskej. V čase silnejúcich protimaďarských nálad po rozpade Rakúsko-Uhorska však reliéfnu dosku z múra odstránili. Aby sa predišlo jej zničeniu premiestnili ju najprv do Grasalkovičovho paláca a neskôr na faru, kde je dodnes. V ľavom zadnom rohu je nika so sochou sv. Antona Paduánskeho. Pri vchode na chór je drobný mramorový reliéf mladého Petra Szapáryho. Nika je pendantom valcovitej kazateľnice situovanej v protiľahlom rohu lode.
Relikvie svätcov sú v kostole umiestnené na dvoch miestach. Relikvie svätej Alžbety Uhorskej sv. Klimenta Rímskeho, sv. Vincencie a sv. Teodory boli uložené do hlavného oltáru. Relikvia sv. Alžbety Uhorskej sa nachádzajú aj v monštrancii v sakristii kostola.
Sv. Alžbeta Uhorská
Svätá Alžbeta je uhorská svätica katolíckej cirkvi. Alžbeta bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy. Z politických dôvodov bola už ako jednoročná zasnúbená s durínskym grófom Ľudovítom IV., ktorý mal v čase zásnub osem rokov. Do štyroch rokov žila sv. Alžbeta na rodičovskom kráľovskom uhorskom dvore, odkiaľ bola v 1211 prevezená do sídla svojho snúbenca na hrad Wartburg v Durínsku. Po dovŕšení 14 rokov sa sv. Alžbeta zosobášila s Ľudovítom IV. Sv. Alžbeta užívala síce kniežací majetok, no nie pre seba, ale pre chudobných a chorých, pretože jej život bol zreteľne poznačený ideálmi jej súčasníka sv. Františka z Assisi. Grófovým príbuzným sa počínanie sv. Alžbety nepáčilo. Po tom čo Ľudovít IV. v roku 1227 zahynul v južnom Taliansku počas križiackej výpravy, príbuzní jej manžela proti sv. Alžbete tvrdo zakročili. Odňali jej deti, odmietli uznať jej dedičské nároky po manželovi a vyhnali ju z Wartburgu. Sv. Alžbety sa ujal jej posledný spovedník, kazateľ Konrád z Marburgu. Ten pre ňu vymohol časť majetku z jej dedičského podielu. Sv. Alžbeta sa ho vzdala v prospech nemocnice v Marburgu, kde až do svojej smrti v roku 1231 slúžila chorým. Konrád z Marburgu navrhol vymenovanie za svätú pápežovi. Štyri roky po jej smrti ju pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú. Je patrónkou žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov, čipkárov; charitatívnych organizácií.
Sv. Kliment I.
Kliment I. nazývaný tiež Klement Rímsky bol v poradí 4. rímskym pápežom. Zomrel vo vyhnanstve na Kryme, údajne ako mučeník. Niektoré zdroje uvádzajú, že biskupskú vysviacku prijal od sv. Petra. Ako rímskemu biskupovi sa mu pripisoval prvý list kresťanskej obci v Korinte, v ktorom sa už spomína cirkevná hierarchia (horlí v ňom proti rozkolníkom v Korinte, bližšie neoznačeným, ktorí odopierali poslušnosť voleným cirkevným hodnostárom), druhý list Korinťanom, dva listy pannám, judaistické úvahy a homílie, ako i apoštolské konštitúcie, ktoré však vznikli v 3. - 4. storočí. Kliment mal zomrieť mučeníckou smrťou pri Chersone. Jeho údajné ostatky našiel Konštantín v januári roku 860. Odniesol ich do Carihradu (v roku 861), v roku 863 na Veľkú Moravu a odtiaľ v roku 867 do Ríma. Konštantín zložil kultu ostatkov Klimenta tri náboženské skladby. Kliment zaviedol do liturgie pozdrav Dominus vobiscum. Od raného kresťanstva je uctievaný ako svätec.
Sv. Vincencia
Sv. Vincencia bola rehoľníčka, ktorá pomáhala ľuďom v núdzi, chorým deťom sa snažila zabezpečiť vzdelanie. Narodila sa v roku 1847 v Španielsku. V 17-tich rokoch sa rozhodla pre zasvätený život. O tri roky neskôr, napriek nesúhlasu rodiny, sa ujala vedenia ústavu, ktorý bol zameraný na poskytovanie prístrešia, pomoci a vzdelania slúžkam, robotniciam a študentkám, ktoré prichádzali do Madridu. Stále viac dievčat prejavovalo záujem pomáhať druhým a podieľať sa na diele skupiny, ktorú niekto nazval „sestry svätej horlivosti“. S cirkevným uznaním za rehoľný inštitút Vincenciea zmenila názov na dcéry Panny Márie Nepoškvrnenej v domácej službe. V roku 1876 prijala od biskupa Madridu rehoľný odev a o dva roky zložila rehoľné sľuby. V ďalších rokoch založila v rôznych mestách Španielska ešte ďalších šesť ústavov rovnakého typu. K pápežskému schváleniu na úrovni kongregácie došlo v roku 1888. V necelých 40 rokoch Vincencia vážne ochorela a po troch rokoch v jednom z domov v Madride zomrela. Blahorečená bola v roku 1950 a 25.5.1975 pápežom Pavlem VI. bola kanonizovaná.
Sv. Teodora
Sv. Teodora, vlastným menom Anna Terézia Guérinová, sa narodila 2. októbra 1798 v dedine Etables vo Francúzsku. Už v detstve sa prejavila jej oddanosť k Bohu a k Cirkvi. Anna Terézia mala takmer 25 rokov, keď vstúpila do kláštora Sestier Prozreteľnosti. Komunita rehoľníčok slúžila Bohu výchovou detí a starostlivosťou o chorých, chudobných a zomierajúcich. Annu Teréziu (Matku Teodoru) neskôr požiadali, aby viedla malú skupinu misionárok v Spojených štátoch. Jej úlohou bolo vybudovať kláštor, založiť nové školy a zdieľať lásku k Bohu spolu s priekopníkmi diecézy Vincennes, v štáte Indiana. Na jeseň v roku 1840 sestry v Saint Mary-of-the-Woods mali jednu kaplnku (bola to malá drevená chata, ktorá slúžila kňazovi ako ubytovanie) a malú farmu, na ktorej bývala Matka Teodora s ďalšími sestrami z Francúzska a postulantky. V roku 1842, Matka Teodora založila prvú Akadémiu kongregácie a zriadila školy v Jasper, Indiane a St. Francisville, Illinois. V čase jej smrti, 14. mája 1856, bolo otvorených už mnoho škôl v rôznych mestách celého štátu Indiana a Kongregácia sestier prozreteľnosti sa stala pevnou inštitúciou. Mnohí ľudia Teodoru opisovali ako svätú. Mala zvláštnu schopnosť rozvíjať dobré vlastnosti v ľuďoch, aby mohli ísť ďalej, tam kde sa na prvý pohľad zdalo nemožné dostať. Láska Teodory bola jednou z jej veľkých cností. Milovala Boha, sestry, Cirkev, ľudí, ktorým slúžila.
