Kostol Svätého Kríža
Rímskokatolícky kostol Povýšenia Svätého Kríža je súčasťou areálu Nemocnice s poliklinikou Svätého kríža. Základný kameň bol posvätený v roku 1947. Stavba kostola bola ukončená v roku 1950. Kostol bol stavaný pre potreby Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža. Pred vysvätením kostola v rámci akcie R (akcia rehoľníčky) v roku 1950 bola rehoľa zlikvidovaná a rehoľníčky boli násilné vyvezené preč. Z kláštora sa stala nemocnica a z čerstvo dobudovaného kostola sklad zdravotníckeho materiálu. V roku 1990 bol v rámci reštitúcií kostol vrátený Kongregácii milosrdných sestier Svätého kríža. V roku 1991 prebehla obnova priestoru a kostol bol pripravovaný na posviacku. Roku 1992 sa konala konsekrácia kostola. V roku 2003 boli prenesené pozostatky bl. Sestry Zdenky z miestneho cintorína do kostola. Rehoľný kostol Povýšenia Svätého kríža sa následne po blahorečení sestry Zdenky v r. 2003 stal hlavným pútnickým kostolom s jej relikviami. Pravidelne sa tu slúžia pútnické sväté omše ku cti blahoslavenej Zdenky. V roku 2016 prebehla komplexná rekonštrukcia interiéru kostola, čím získal súčasnú podobu.
Kostol tvorí hlavné pútnické miesto blahoslavenej setry Zdenky Schelingovej. Sú tu uložené jej ostatky. Relikviár sa nahcádza v prednej časti kostola pod jej sochou.
Blahoslavená Zdenka Schelingová
Blahoslavená Zdenka Schelingová sa narodila roku 1916 a zomrela v roku 1955. Bola slovenská rehoľníčka rádu Milosrdných sestier Svätého Kríža a obeť prenasledovania katolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Pochádzala z 11 detí a jej krstné meno bolo Cecília. V roku 1931 nastúpila do kláštora v Podunajských Biskupiciach ako kandidátka. V rokoch 1933-1935 absolvovala zdravotnú školu. Do noviciátu vstúpila roku 1936 a prijala rehoľné meno Zdenka. Od roku 1942 pracovala ako ošetrovateľka v Humennom a nakoniec do roku 1952 v Bratislave ako laborantka na röntgenologickom oddelení štátnej nemocnice. Začiatkom roka 1952 pomohla k úteku kňazovi a trom bohoslovcom, ktorí boli väznení. Spravila to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Motívom jej činu boli slová dozorcu, ktorý tvrdil, že väzňov deportujú do Ruska, kde budú popravení. Ešte v roku 1952 ju zatkla ŠTB. Po niekoľkomesačnom vyšetrovaní, počas ktorého bola mučená, ju súd odsúdil za velezradu na 12 rokov vo väzení a na 10 rokov straty občianskych práv. Väzenie a mučenie podlomilo jej zdravie natoľko, že v roku 1955 bola podmienečne prepustená a deň nato prijatá v trnavskej nemocnici ako pacientka. V tejto o pár dní nato zomrela na následky mučenia. Jej pozostatky boli uložené na cintoríne v Trnave a v roku 1979 boli premiestnené na kláštorný cintorín v Podunajských Biskupiciach. V roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
